po čase

Tak  som tu zasa a neviem čo napísať, ja som stále v rovnakom stave, navonok muž, vnútri žena a moje možnosti na zmenu, aj keď po nej veľmi túžim sú malé. Urobila som malé krôčiky k mojej ženskosti, snažím sa zbaviť chĺpkov a taj aplikujem IPL svetlo, depilačné krémy, trhám, holím jednoducho čo sa dá. Spávam ako žena, mám tri krásne nočné košielky achcem ich viáááác. Je to krásne zaspávať tak a ráno sa budiť, len ráno sa mi strašne nechce vstať do mužského sveta a tak predlžujem vstávanie ako sa len dá.
Do práce aspoň chodím v nohavičkách a silonkách, dnes som si objednala ďalšie nohavičky, dva sexi korzety, punčošky, čipkové nohavičky a top a pár ďalších drobností a strašne sa teším až si ich budem skúšať. Strašne by som chcela môcť to nosiť stále, byť hrdá na to, cítiť sa sexi...
V reále to ale možné  nie je a to mi spôsobuje stále depresie aj keď nie také hlboké ako ešte v zime, myslím že je to preto že som si dovolila kúsok ženského sveta prežívať ale veľmi ma to láka ísť ďalej z tejto poloexistencie a prežívania zo dňa na deň.
Stále sa v tom jednoducho zmietam a sledujem na internete osudy šťastnejších dievčat, ich pokroky, potichúčky závidím ale veľmi im to prajem.


Zuzka

quo vadis zuzu

No, po dlhšom čase skúsim niečo zasa "zosmoliť", aby som zachytila moje súčasné pocity a život.
Naďalej sa potácam cestou života a tak nerealisticky dúfam že predsa len dokážem konečne pustiť tú ženu vo mne von.
Cítim že muž už vyčerpal všetky svoje zbrane ktorými sa ju snaží držať zatvorenú vo väzení tela ktoré patrí jemu a ona je tam iba niečím čoho sa iba jednoducho nedá zbaviť, trpená no zatlačená do najhlbšieho podzemia.
Drží ju tam silou vôle, silou strachu z odmietnutia, nepochopenia, zavrhnutia.
Držal ju zapĺňaním jej miesta jedlom, alkoholom, útekom pred ňou,
Nechal ju iba snívať a to preto že tomu nemohol zabrániť, a ona to využila ako len mohla, a žila svoj život v snoch a fantáziách, bola milovanou, krásnou, jednoducho ženou.
A teraz nabrala silu a derie sa k životu.
Zobrala mu prejedanie sa i alkohol.
Už nie je v kúte, jej sila sa vyrovnáva jeho a zdá sa mi, že ho už prekonáva.
Ale je tu ešte to na čom jej záleží úplne najviac, rodina, žena, deti, najmä ten najmenší, bezmocný, chorý ale krásny a milovaný.
To je to čo ju drží stále v utajení ale ona túži nájsť, a vlastne nielen túži ale vie že musí nájsť cestu i pre seba, vie že inak ju to zničí, cíti to tak ako nikdy predtým, akosi má istotu že ak sa nechá zasa zatlačiť do úzadia bude to koniec pre oboch, muža ktorý nikdy vlasne mužom nebol a ženu ktorá nikdy ženou byť nemohla aj keď po tom túžila odkedy sa vie rozpamätať.
Nakoniec to neprospeje ani tým ktorých miluje a ktorým, pretože sa zmieta v neistote, depresiách a strachu a nemôže im vlastne dať to čo si zaslúžia a čo by mohla ak by sa oslobodila.
Ale je tu i možnosť že nepochopia a zavrhnú a to by neprežila.
Práve preto je to také ťažké, preto sa nevie rozhodnúť jasne a aj trošku sebecky myslieť na seba.

Fascinuje ma ako sú si príbehy nás, dievčat s rovnakým bremenom, veľmi podobné no zároveň úplne ale úplne iné, odlišné, aké sú rôzne naše cesty napriek tomu že smerujú k rovnakému cieľu.
Obdivujem a zároveň závidím dievčatám ktoré mali tú silu a dosiahli to po čom túžili a žijú naplno svoje životy v tele zhodným s ich dušou.
A nenávidím seba za to že som tú silu nemala aj keď som vedela čím som a aj to že riešenie je možné.
Bola som zbabelá a nedokázala som riskovať stratu blízkych ľudí, bála som sa vyjsť zo zabehnutých koľají, myslela som že prospejem svetu tým že budem zo sebou bojovať, naivne som myslela že sa to raz stratí, alebo aspoň zmierni do znesitelnej miery, ach taký omyl.
Chcela by som aby všetky dievčatá s týmto problémom vedeli že ak nebudú nič riešiť tak ich to aj tak dobehne.
Ale veď dnes je to úplne iné než ked som ja mala dvadsať, toľko informácií a možností, závidím ale veľmi im to prajem.
.
Našla som si inú psychologičku, má skúsenosti s ľuďmi ako ja, no nezávidím jej že bude riešiť mňa, s mojimi démonmi.
Cítim že jej pohľad je odlišný od tej ktorá mi pomáhala doposiaľ /aj keď musím povedať že sa naozaj úprimne snažila/.
Dúfam že niekam pokročím, veľmi dúfam a som odhodlaná pre to urobiť všetko.
Veď nádej zomiera posledná, alebo?

Som tu a predsa nie som

Čo teda vlastne som

Som myseľ a či telo

Neviem to vysvetliť aby to nebolelo

Moje bytie zdá sami zbytočné,

Každý deň iba boj o veci, no sú skutočné?

Nebyť tak

To zdá sa mi krásne

Necítiť tú bolesť

Keď bytosť chradne

Keď nevie ako ďalej

Stále cíti iba

Utrpenie, bolesť a beznádej

Keď snaží sa chytiť stebla

Nezraniť tých ktorých miluje

No mať pocit že sa nepodviedla

Nájsť mier a pokoj v duši

Zdá sa mi že nedokážem

Kto to tuší

Život pripadá mi stratený

Nemám východisko

To je iba v zemi

Vyslobodenie však neprichádza

A pomôcť si,  to zdá sa zrada

Zbabelý útek, rana do živého

Tým ktorých milujem to nesmiem spraviť

To už predsa nejde napraviť

Len ako ďalej

Tak stojí otázka

Tá cesta je v hmle

A ja sa iba tackám

Blúdim a hľadám

Samučičká bytosť

Celkom mimo sveta

Zavretá v sebe

V hlbokej studni

Na pokraji bytia.

trošku depresívne asi, ale vyjadruje to to čo teraz cítim, nemám silu ani sem písať

zmätok

Dnes som bola u psychoterapeutky a zverila som sa zo svojimi pocitmi, že sa cítim veľmi zle a zasa rozmýšľam že by to bolo lepšie všetko skončiť, mať pokoj, netrpieť, netrápiť sa ujsť pred tým všetkým. Ona je zlatá a strašne sa ma snaží viesť smerom k zmiereniu sa zo svojim stavom, snaží sa ma pochopiť len sa bojím že to nechápe úplne do hĺbky, to zúfalstvo a beznádej, tú túžbu konečne začať žiť bez pretvárky, pustiť svoju dušu z väzenia.
 Pozná moju rodinnú situáciu a snaží sa robiť všetko preto aby som dokázala v rodine fungovať a nešla som do premeny, aj ja si prajem zachovať rodinu a chápem ju no mám pocit že bez toho aby som niečo zmenila sa asi zbláznim alebo si niečo spravím.
 Je to strašne ťažké ale ak nič neurobím viem že to budem zasa onedlho ľutovať a spadnem do ešte horších depresií ako teraz.
Bojím sa že ak začnem s reálnou premenou všetko stratím čo som celý život budovala. nedokázala by som zostať  doma, musela by som odísť a to ma desí, to nechcem ale nechcem ani takto živoriť, dá sa povedať  že nežijem iba akosi prežívam.
Prečo to musí byť také strašne ťažké.
Veď začať si budovať úplne nový život v pätdesiatke v podstate z ničoho,by bolo naozaj zložité a neviem či by som to dokázala.
A opustiť ženu s ktorou sme si sľúbili že zostaneme spolu v dobrom aj v zlom neviem, nemôžem, pocit ktorý z toho mám keď si to predstavím je asi rovnako zlý ako to čo cítim kvôli dysfórii.
Tak sa tu zmietam a točím stále na mieste a neviem čo robiť a som z toho na dne, zúfalá.
Na chvíľu ma terez ovládol pocit že bude lepšie ak to zasa v sebe ubijem a vykašlem sa na všetko, len dokedy mi tento pocit vydrží? To neviem ale zato viem že keď odozneje budam zasa tam kde som. No zapísala som svoje pocity aby som si to mohla zasa raz prečítať. Som zvedavá kde budem o rok či dva a ako mi to bude znieť potom

Zuzka

No tak som tu zasa, ďakujem za poporu dievčatám čo mi napísali, veľmi mi to pomáha. Stále sa točím v kruhu a neviem sa reálne do premeny pustiť aj keď už rok chodím k sexuologičke / MUDR. Jamborová/. Zdá sa mi celkom chápavá a empatická ale mám pocit že všetko necháva na mňa, ja viem že za mňa nemôže rozhodovať ale potrebujem troška nakopnúť, čo už, taká som. Ale ako mnohé píšete nedá sa s tým žiť, potláčať to, ak by to malo byť tak tak to je lepšie nežiť než znášať to strašné utrpenie. V mojom prípade komplikuje situáciu môj vek /čoskoro 50/ i to že mám rodinu a malého päťročného synčeka s DMO, takže je pre mňa nepredstaviteľné odísť od rodiny, to v tejto situácii nemôžem. Manželka všetko vie a do istej miery ma podporuje a chápe len si nie som istá či to chápe do hĺbky.
Ja by som chcela premenu urobiť v rámci rodiny len neviem či to dokážem ja a ako sa k tomu postaví manželka, ako to zvládne pretože to nie je jednoduchá situácia ani pre ňu a ja mám výčitky že som ju zatiahla do mojich problémov.
Keď sme sa brali milovala som ju a bola som odhodlaná takto žiť celý život, skrývať to a potláčať, dnes to strašne ľutujem, že som to neriešila už vtedy ALE SNAHA ŽIŤ "NORMÁLNE" BOLA VEĽMI SILNÁ. Stratila som strašne veľa času a hrozne ma to mrzí
Čo sa týka premeny bude to veľmi ťažké pretože v práci mám vysoké postavenie ktorého sa musím vzdať a s tým súvisí i finančné zabezpečenie rodiny. Aj inak to bude ťažké.
Žijeme totiž na dedine a asi si viete predstaviť čo by to bolo ak by som začala chodiť ako žena a okolie by ma identifikovalo ako muža, to by bolo sústu pre miestne "drbny" a vôbec asi pre všetkých. Preto by som najradšej najprv mala HRT a až keď by som mala pocit že prechádzam ako žena tak by som začala aj verejne. Inak spodné prádlo už dlho nosím ženské, je mi to strašne príjemné.  Aj tak by to bolo náročné a tiež pre rodinu by to bol obrovský šok, mama má skoro 70 tak neviem ako sa s tým vysporiada.
Ja  neviem prečo to so mnou tak zametá, niekedy mám výčitky že som slabý chlap čo to nedokáže ustáť ale hlások vo mne hovorí,"ale ty nie si chlap ty si žena" a je to jasné. mám pocit že sa z toho zbláznim.

Končím, lebo ma to deprimuje.   Majte sa .

Som transgender, mtf, transka, žena v mužskom tele neviem ako to ešte popísať aby to bolo jasné všetkým.

Na úvod môjho blogu sem dávam tento článoček na vysvetlenie toho čo prežívam. Išpirovali ma blogy ľudí s podobným osudom a pretože text v jednom z nich tak charakterizoval moje pocity dovolila som si ho sčasti použiť a doplniť o moje pocity.

Dúfam že nájdem silu písať ďalšie články pretože momentálne som vo veľmi ťažkom depresívnom stave a neviem sa z neho už celé mesiace dostať, aj toto je pokus ak sa z neho vymaniť

Tak sa pokúsim v pár vetách priblížiť aké to je byť v zlom tele.

Kto to nezažil nepochopí, to utrpenie z vlastného tela a z vlastného bytia a z vlastného ja!

Nikto nepochopí depresiu transexuálneho človeka okrem ľudí s rovnakým osudom. Ten hnus a zúfalstvo zo samého seba! To ako sa vám dvíha žalúdok len z toho čo vidíte v zrkadle!

Nikto nepochopí ako to je cítiť ten rozpor, nekompletnosť, nesúlad. Tak ja mám rovnako chuť dať si pred zrkadlom facku! Tieto pocity mám vždy keď sa o slovo prihlási ten nejnechutnější hnus na svete to čo robí z ženy muža to čierne v ksichte, tí teroristi, to z čoho som celý život nešťastná! A vôbec keď vidím to vysoké čelo, riedke vlasy, neforemnú mužskú postavu, hrozné chlpy na nohách, hrudi, brušku, tie hrubé prsty a to čo mám tam dole a vôbec.

Toľko rokov som s tým bojovala, smiala sa tomu, potláčala to a myslela že vyhrám, nie prosím pekne všetci vedzte: Nad týmto sa vyhrať nedá, vždy vás to doženie! Dnes mám pocit že už ďalej nevládzem, lepšie by bolo už tu nebyť, netrápiť sa bez vyhliadky na koniec trápenia z ktorého ma vyslobodí asi až smrť.

Raz jednoducho zistíte že už ďalej takto nie. Už tú komédiu ďalej hrať nechcete! Vlastne zistíte že ste ju roky hrali úplne zbytočne, rovnako to veľa ľudí prekuklo. Ono to má logiku, keď sa hrá s falošnými kartami!

Ale čo máte robiť ak máte rodinu ktorú milujete, partnerku ktorú nechcete zradiť, zničiť to čo Vás spája.

Dievčatám sa to vysvetľuje jednoducho:

Predstavte si aké to je keď sa ráno prebudíte a budete v chlapskom tele.

Siahnite si na tvár a zistíte že pichá, že máte fúzy, fuj tie ja  bytostne neznášam. Môžete sa holiť ako chcete stále budete v tvári šedivá. Koža od holenie podráňaná a poškodená a hrboľatá. Telo máte hrubé a svoje depresie sa snažíte zahnať jedlom a alkoholom takže ste obézny, no odporné, všade chlpy,a dole vám niečo trčí, nestaráte sa o seba, veď aj prečo, veď to nie ste Vy.

Musíte si obliekať nechutné obleky, a ešte hnusnejšia kravata, hnusné nohavice, trenky, košele, svetre.

Všetci od Vás očakávajú že sa budete správať ako chlap, čokoľvek urobíte málo chlapsky a hrubo tak je divné a homosexuálne tak sa prispôsobíte a snažíte sa byť chlapskejšia než chlap, pretláčate to, silíte sa do toho každú minútu, deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom.

V detsve stále počúvate toto chlapci nerobia, toto nenosia, chlapci neplačú, chlapci sú silný, už vnímate ten rozdiel medzi svetom mužským a svetom ženským a nechápete kam vlastne patríte vy a tak sa prispôsobíte tomu čo sa od Vás očakáva.

Len závidíte sestre, okolo ktorej sa všetko točí. Ktorá má  plnú skriňu pekných šatočiek a vy musíte skrývať svoje túžby, obliekať si tie jednotvárne neforemné mužské handry.

Túžite mať na sebe tie krásne šaty, sukničku...

A stále len čakáte na zázrak,

Chcela som mať prsteň od Arabely a len otočiť okolo prsta! Tak jednoduché a všetko bude ako má byť. Alebo som snívala  že večer keď som vynášala smeti ma unesú a urobia zo mňa dievča, budem mať krásne šaty a vlásky, budem sa hrať s ďalšími dievčatami na domácnosť, na pricezny.

Lenže zázrak ani rozprávka sa nedostavila.

Dospejete a hľadáte si partnera snažíte sa byť ako ostatní zabudnúť, utĺcť  to v sebe, ale nejako to nejde a vy neviete prečo!

Vzťahy vám nefungujú, síce si s babami výborne rozumiete, ale ako partnera Vás nechcú a vy sa tomu aj vyhýbate lebo tušíte že niečo nie je v poriadku.

S chlapmi si nič začínať nechcete, nie ste predsa homosexuál, chcete byť normálny a predstava že máte niečo s mužom ako muž sa Vám hrozne bridí!

Keď už vzťah máte tak sa trápite nechápete prečo na jednu stranu vy dávate úplne všetko. Snažíte sa robiť toho rytiera aj keď Vás to teda nebaví, vyčerpáva a čakáte že aj k Vám sa partner takto zachová, túžite po tom schúliť sa niekomu do náruče, oprieť sa o neho, môcť byť slabá, bezmocná, chránená, milovaná. Ale nie proste ste hrubý chlap a ten má všetko znášať, robiť mužské práce aj keď Vás bolia ruky, musíte sa do nich nútiť, no spravíte to lebo chcete zapadnúť, byť „normálny“.

Nerozumiete svetu a svet nerozumie Vám, tápete, hľadáte, ste stratený, bezradný, depresie sú Vašim spoločníkom, smútok a beznádej Vašim partnerom

Pokúsim to aj vysvetliť aj pánom, ale bude to asi zložitejšie.

Tí to väčšinou chápu inak, alebo skôr nechápu.

Prečo vraj nebyť radšej  chlapom, že by som  mohla mať veľa pekných dievčat a užívať si každú chvíľu s inou!

Takto budem len škaredá žena!

Lenže ja som žena ja si nechcem užívať, ja chcem lásku, niekoho na komu na mne bude záležať s kým budem môcť byť šťastná. Ale nie ako muž ale ako žena!

Tak pre pánov:

Pokúste si prestaviť že vás od mala budú obliekať do ružových riasených šiat, do rúk strkať bábiky. Zakazovať angličáky. Viazať mašle a pliesť copy. Keď si budete chcieť čutat s chalanmi futbalkou, tak vám to budú zakazovať že toto dievčatká nerobia!

Do tanečných pôjdete v dlhých večerných šatách. Doma Vás budú strkať k plotni, budete vysávať, umývať riad, a hlavne žehliť!

Keď si oblečiete rifle tak na Vás bude každý pozerať ako na úchyla, čo to nosíte prečo nemáte sukňu alebo šaty!

Všetci vás budú riešiť a nabádať, aby ste správali viac žensky!

Áno je to také pritiahnuté za vlasy ale zapojte svojou predstavivosť a možno pochopíte ako sa cítim!

A aj tak je to len veľmi neúplný popis toho čo sa vo mne odohráva, skúste si predstaviť žiť takto rok za rokom, celé desaťročia.

No nič je pol druhej ráno tak končím.

Dúfam že budete tolerantný, ja nechcem provokovať ani nič podobné, ja iba hľadám cestu,